To nešťastné súkno…
Kráľ počas cesty mestom kráčal po doskách potiahnutých slávnostným súknom. Keď kráľovský sprievod prešiel, smelo si publikum súkno rozobrať. Kvôli tomu sa nezriedka strhla bezohľadná trma-vrma, v ktorej niektorým nešťastníkom doslova amputovali končatiny. Podľa jednej z legiend o súkno súperil dokonca aj bratislavský čert, ktorý si ho odrezal svojimi rohami. A ešte jedna zaujímavosť – kým pôvodne malo súkno neutrálnu slávnostnú farbu (červenú či zlatú), od korunovácie kráľa Mateja II. (1608) už bolo v uhorských národných farbách (zelená, červená a biela).
Korunovačné zábavy
Ku korunovačným oslavám neodmysliteľne patrili aj zábavy, trvajúce spravidla niekoľko dní. Ich súčasťou boli rytierske turnaje, konské dostihy, strelecké preteky, ohňostroje, bály či recepcie. Zápis o konaní dostihov počas korunovácie Maximiliána I. (1563) je vôbec prvým písomným dokladom o konaní dostihov na území dnešného Slovenska!
Veľký požiar
Súčasťou zábav po korunovácii v roku 1563 bolo aj dobýjanie dreveného hradu za mestom. Jeho vyvrcholením mal byť ohňostroj, ktorý však dopadol tragicky. Kvôli zvade ohňostrojcov boli rakety odpálené skôr, následkom čoho hrad vzbĺkol a mnoho ľudí zahynulo v plameňoch. Ukázalo sa, že mesto nemá adekvátny počet verejných studní na rýchly protipožiarny zásah. Kráľ Maximilián I. dal preto zranených liečiť na vlastné náklady a finančne prispel aj na postavenie fontány – verejnej studne na Hlavnom námestí (2).
Regulácia cien…
Počas každej korunovácie zažívala Bratislava obrovský nápor hostí. Ubytovacie kapacity boli preplnené, hostia bývali, kde sa dalo, nezriedka si prenajímali malé kutice pre slúžky. Na svoje si tak prišli domáci obchodníci – dopyt po ponúkanom tovare bol mnohonásobne vyšší ako obyčajne. Počas prvej bratislavskej korunovácie (1563) preto mestská rada maximalizovala ceny potravín a krmív, aby predišla ich neúmernému predražovaniu.
Korunovácia Eleonóry Gonzagy
(1622) sa ako jedna z mála uskutočnila mimo Bratislavy, a to v Šoproni. Dôvodom bolo povstanie Gabriela Betlena proti kráľovi Ferdinandovi II., počas ktorého sa v povstaleckých rukách ocitla aj Bratislava. Spor sa skončil Mikulovským mierom (1622), na čo dal panovník zvolať uhorský snem (zasadanie parlamentu) namiesto vojnou poškodenej Bratislavy netradične do Šopronu. Tam Betlen vrátil korunovačné klenoty a Ferdinand dal vo františkánskom kostole korunovať manželku Eleonóru za uhorskú kráľovnú. Napriek tomu, že táto skutočnosť je známa už viac než 40 rokov, údaj o 19 bratislavských korunováciách sa stále hojne vyskytuje v naratíve bratislavských sprievodcov.
Okrem Eleonóry Gonzagy sa v rokoch 1563 – 1830 nedali korunovať v Bratislave ani Ferdinand III. (1625 Šopron), Jozef II. (nedal sa korunovať vôbec) a František I. (1792 Budín), po roku 1830 sa korunovácie konali v Budíne (František Jozef I. a Alžbeta Bavorská 1867), resp. v Budapešti (Karol IV. a Zita Bourbonsko-Parmská, 1916).
Znepokojujúce prehliadky vojska…
Keď na korunováciu do Bratislavy prichádzal Matej II. (1608), vítal ho na hraniciach palatínov zástupca Mikuláš Istvánffy s vojskom o veľkosti 10 000 mužov. Pri jeho prehliadke sa aj vzhľadom na predošlé nepokoje v krajine (boj o trón, Bočkajovo povstanie) Matej s obavami pozastavil nad jeho silou. Oddýchol si až vtedy, keď ho Istvánffy ubezpečil, že ide len o dôkaz oddanosti krajiny panovníkovi. Pri petržalskom moste ho uvítal prímas František Forgách a Matej sa následne odišiel ubytovať na Bratislavský hrad. V roku 1712 sa kráľ Karol III. dokonca z obavy pred možnými nepokojmi (len rok predtým skončilo povstanie Františka II. Rákociho) prehliadky vojska na hraniciach vzdal.
Obavy pred vojenskými nepokojmi
Počas korunovácií do Bratislavy zavítalo aj nezmerné množstvo vojska zo všetkých kútov krajiny. Aby sa predišlo vojenským konfliktom, boli rakúske a uhorské vojská utáborené oddelene. Uhri sa rozložili zvyčajne v areáli Bratislavského hradu, Nemci ostali na pravom (petržalskom) brehu Dunaja. Prevenciou voči pouličným výtržnostiam bol od roku 1618 zákaz vojakom konzumovať počas korunovácie alkoholické nápoje.
Zlé znamenie sa potvrdilo…
Počas korunovácie Ferdinanda IV. (1647) bolo nutné priviezť korunovačné insígnie z Győru, kam ich preniesli v roku 1644 z obavy pred povstaním Juraja I. Rákociho. Klenoty sprevádzali do Bratislavy dvaja strážcovia koruny (7) a ďalší šľachtici na 46 kočoch pod ohranou 500 jazdcov. Avšak v deň korunovácie vypukol v kuchyni istého domu požiar, ktorý strávil 72 domov. Korunovácia sa preto musela o deň posunúť. Mnohí v tom videli zlé znamenie, ktoré sa potvrdilo, keď kráľ zomrel už o 7 rokov. Nedožil sa ani 21 rokov.
Výsmech nebol namieste
V roku 1655 bol v Bratislave korunovaný iba 15-ročný Leopold I., pričom vykonal aj obvyklé ťatie mečom na Korunovačnom pahorku (5). Keď sa o tom (podľa anekdoty) dozvedel budínsky paša, dal si obviazať hlavu a zavolať felčiara, ktorému ukazoval, že ho uhorský kráľ svojím mečom ťažko poranil na hlave. Paradoxne, bol to práve Leopold I., za ktorého vlády boli vyhnaní Turci z Uhorska, a ktorý o. i. dobyl naspäť aj Budín (1686). Vďaka týmto vojenským úspechom sa mu podarilo dosiahnuť uzákonenie dedičského práva Habsburgovcov na uhorský trón (5).
Dieťa kráľom
Ešte v mladšom veku bol korunovaný Leopoldov syn Jozef I. V čase korunovácie (1687) mal iba 9 rokov! Aby smel vydať inauguračný diplom (4), musel ho pápežský nuncius konfirmovať, čím sa stal podľa cirkevného práva plnoletým. A aby smel vykonať pasovanie rytierov zlatej ostrohy (5), musel ho Leopold I. pasovať za rytiera. Iba tak mohol malý kráľ sám pasovať rytierov.
Rex electus sa mení na rex hereditarius…
Až do roku 1687 (aspoň formálne) volil kráľa uhorský snem (4). V uvedenom roku sa kráľovi Leopoldovi I. podarilo dosiahnuť uzákonenie dedičského práva mužských potomkov habsburského rodu na uhorský trón (po meči). Kráľ Karol III. pragmatickou sankciou (1723) rozšíril dedičské právo Habsburgovcov aj na ženskú vetvu rodu (po praslici), vďaka čomu sa uhorskou kráľovnou stala jeho dcéra Mária Terézia. Keďže sa jej syn Jozef II. nedal korunovať, bola právna úprava po jeho smrti doplnená zákonným článkom č. 3/1790, v zmysle ktorého bol nový panovník povinný dať sa korunovať do 6 mesiacov od smrti svojho predchodcu.
Krížik na kráľovskej korune…
…je typický svojím šikmým naklonením. Pôvodne však bol rovný, ohli ho až u nás v Bratislave počas korunovácie Márie Anny (1638). V predvečer slávnosti ako vždy preniesli korunovačné klenoty z Korunnej veže Bratislavského hradu do sakristie Dómu sv. Martina. Nasledujúce ráno ich mali rituálne vyňať zo zapečatenej truhlice. No kľúče, ktoré z Viedne priniesol hlavný dvorný majster Maximilián Trauttmansdorff, sa ukázali ako nepoužiteľné. Aby odvrátili blamáž, strážcovia koruny zavolali zámočníkov, aby truhlu vypáčili. Tí príkaz splnili tak razantne, že pod jej rozlámaným vekom našli korunu zakliesnenú do kovového puzdra. Palatín Mikuláš Esterházy ju napokon vyslobodil vypožičaným nožíkom – no s ohnutým krížom.
Peter Révay – dôsledný strážca koruny.
V roku 1618 obsadili povstalci mesto i hrad. Ich vodca, Gabriel Betlen, bol zvolený za kráľa, ale nedal sa korunovať. Namiesto toho dal v roku 1619 uschovať korunovačné insígnie na svojom zámku Ecsed. Jeden zo strážcov kráľovskej koruny, hlavný trenčiansky župan Peter Révay, ju odmietol opustiť a putoval s ňou, až kým ju po uzavretí Mikulovského mieru (1622) neodovzdal zmocnencovi kráľa Ferdinanda II. Ten dal zakrátko do Šopronu zvolať uhorský snem, ktorého sa Révay už nedožil. Poslanci tam skontrolovali stav privezených insígnií a Révayovej vdove Márii Forgáchovej dali absolutórium.
Kráľom, ktorý porušil zaužívaný spôsob príchodu, bol v roku 1790 Leopold II. Na korunováciu nedorazil cez Hainburg po Dunaji, ale cez rieku Moravu. Uhorská delegácia ho vyzdvihla v letohrádku Schlosshof a prímas Jozef Batthyány ho privítal v Letnom arcibiskupskom paláci na Námestí slobody (dnes Úrad vlády SR). Sprievod šiel odtiaľ cez Suché mýto, Michalskú, Ventúrsku, Panskú a Sedlársku ulicu, Hlavné námestie a Kostolnú ulicu do Primaciálneho paláca, kde sa kráľ ubytoval. Cestu lemovali dve slavobrány a pred Michalskou bránou kráľa pozdravil magistrát.
Neodmysliteľnou súčasťou korunovačných osláv bola cisársko-kráľovská hudobná kapela. Do mesta s ňou pricestovali najlepší hudobníci krajiny, aby zabezpečili dôstojný priebeh ceremónie. Dvakrát (1790, 1808) na jej čele navštívil Bratislavu aj slávny hudobný skladateľ Antonio Salieri. Dirigoval Te Deum v Dóme sv. Martina a viedol slávnostné koncerty v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Počas svojho druhého pobytu býval vo Fernolayovom dome (dnes zbúraný) na rohu Panenskej a Kozej ulice.
Korunovačný obed…
…podliehal tiež prísnym pravidlám. Konal sa buď na Bratislavskom hrade, alebo v arcibiskupskej rezidencii na Primaciálnom námestí, pričom pri kráľovskej tabuli (stole) zasadali iba členovia kráľovskej rodiny, kardináli, palatín a diplomati – vyslanci cudzích štátov. Posluhovali im mladí šľachtici, ktorých vybral palatín. Ostatní šľachtici obedovali osobitne, pre obyčajných ľudí usporiadali pouličnú veselicu, na ktorej sa podávalo mäso z volov pečených na ražni, chlieb a víno.
Korunovačný lesk
lákal do Bratislavy aj mnohé slávne osobnosti. Jednou z nich bol aj hudobný skladateľ Felix Mendelssohn Bartholdy, ktorý si so záujmom pozrel korunováciu Ferdinanda V. (1830), pričom sa ubytoval v hoteli U uhorského kráľa (Mostová 8). Jeho listy bratovi sú vzácnym dokladom atmosféry a špecifík mesta. Okrem korunovačných slávností opísal napr. zrúcaninu hradu či práve spustenú parníkovú dopravu na linke Viedeň – Bratislava – Budapešť.
